Niekoľko veršov o dobývaní Tróje...
Čujte ten príbeh veľkej lásky
čujte hlas srdca, no i zrád
čujte jak hýbe dejinami
cit, ktorý drieme v každom z nás.
Začiatok deja otvára sa
v sieni hodovnej svadobnej
Kde kráľ Péleas svadbu strojí
nymfe, budúcej kráľovnej.
Thetida, krásna morská víla
zasadá za svadobný stôl,
pozvaní sú snáď všetci hostia,
len na jednu kráľ zabudol.
Tí ktorí stáli o jej ruku,
mocní králi, i bohovia,
všetci sa bavia vo veselom ruchu
honosné jedlá nosia sluhovia.
Len jedna zostala nepozvaná,
hádka, svár je jej parketa
bohyňa, ktorá nepoznaná
už svoju pomstu zapletá.
"Prekliata budiž táto chvíľa!"
neskončí slávnosť veselo
Eris zlaté jablko upustila
ktoré vraj k darom chýbalo.
Čo je to za vec prevznešená?
Tuším niet nad ňu vzácnejšej...
Je na ňom nápis, komu patrí?
Vraj len tej - z hostí najkrajšej.
Každá chcela byť paňou krásy,
no trofej je len jediná
nakoniec len tri chcú to právo:
Afrodita, Héra, Athéna.
Ktorej z nich táto trofej patrí,
ktorej ten titul priznati?
Treba nájsť spôsob rozhodnutia,
čo by bol každej pochuti.
Hlavy prekrásne rozmýšľajú,
kto by ich mohol rozsúdiť.
Smrteľníka vraj povolajú
toho, čo prvý k nim zablúdi.
Tu prišiel mladík neskúsený
uprostred ocitol sa krásnych dám
Dostal úlohu akú nikdy
smrteľník ešte nedostal.
Ktorej z nich má dať zlaté jabko?
Ktorú si vybrať z ponúkaných ciest?
Má chcieť bohatstvo, moc a slávu,
múdrosť, či ženu akej niet?
Prostý pastierik menom Paris
nevedel že je krvou kráľ,
ktorého otec v strachu z veštby
odviesť do lesa, zmárniť dal.
Vybral si teda krásnu devu,
ženu, akej vo svete páru niet.
Bohyňu lásky uznal krásnou,
a ponúkol tú trofej jej.
Afrodita si svoj sľub plní,
no tie dve horia závisťou.
Paris Helenu kradne z hradu
uniká s ňou i s korisťou.
No šťastie s krásnou ženou nemá
za ním sa ženie ľúty dav
každý kto kedy Helenu ctil
sľub plní, keď zavolá kráľ.
... ... ...
... ... ...
... ... ...
Príbeh je ešte veľmi dlhý
ešte má veľa, veľa slov
bude to trvať vekov veky,
kým hridnovia nájdu pokoj svoj.
Drachma Ichtys, mrzimor.
