Drachma z mrzimoru

Bojím sa otvoriť oči,
bojím sa, čo môj zrak zočí.
Bojím sa prebrať sa zo sna,
starosti že na mňa skočia.

Bojím sa vstať do nového rána
bojím sa, že azda zaškrieka vrana.
Bojím sa z domu do sveta vyjsť,
bojím sa, toho, čo snáď môže prísť.

Bojím sa zatvoriť za sebou dvere,
bojím sa, čo sa mi do bytu vderie,
Nie som si istý, či zavrel som plyn,
alebo či ma tu nechytí splín.

Bojím sa vykročiť do sveta smelo,
bojím sa toho, čo do práce priletelo.
rozmýšľam, či si ma nezošklivil šéf,
alebo či sa mi podarí kšeft.

Bojím sa toho, čo môže ma čakať,
aj toho, čo ma chce na zlé cesty zlákať.
Bojím sa dobrého, čo ak je to zlé,
bojím sa uraziť, na nič nepoviem "blé".

Bojím vrátiť sa tam, kde som už bol,
čo ak sa z priateľa za noc spravil trol?
Bojím sa, odísť a opustiť čo mám,
možno ma tam vonku čaká len klam.

A tak sa bojím či idem preč, či stojím.
Bojím sa aj toho, či sa správne bojím.
Bojím sa báť, bojím sa strach nemať,
asi budem dneska od strachu až revať.

Kedy sa konečne prestanem báť?
Kedy sa prestanem na celom tele triasť?
Dnes z domu nevyjdem, ostanem v posteli!
...a moje srdiečko vo mne sa tetelí.

Už sa mi netrasie ako osika,
už ani nebije, hruď moja nedýcha.
Nemám sa čoho báť, už iba smrti
veď ten už nežije, kto sa stále rmúti.

Tak už sa nebojí mŕtvola v posteli
už jeho srdce mu od strachu netrieli.
Chladne už jeho hlava
strach kdesi do diali pláva.

Zbavil sa konečne strachu
keď odpočíva v prachu
a žaby z močiara krky si naladia,
aby mu pri hrobe spievali z papradia.