Drachma z mrzimoru

Keby som bol kameň, asi by som niekde len tak ležal a čakal, čo sa bude diať. Myslím, že by som bol okruhliak v rieke. Napríklad v Dunaji. Ležal by som na dne, nechal sa pomaly unášať prúdom a sledoval okolie. Čo iné môže robiť taký kameň? Aby sa nenudil, bude sledovať okolie. Spoznávať najprv studenú vodu, rybky, čo plávajú okolo, riasy, ktoré sa usadia na jeho povrchu.
"Ahoj riasa! Ako sa máš?" prihovorím sa jednej z nich. "Dobre sa ti na mne býva?"
A tak sme sa dali do reči. Dozvedel som sa veľa o živote rias. Majú to ťažké, potrebujú niekde rásť, ale väčšina kameňov ich odháňa, pretože chcú ostať čisté. Neviem prečo. Myslím, že by som vždy dal prednosť tomu byť zelený a mať spoločnosť, ako ostať sám a čistý. No, ale ako sa hovorí, proti gustu žiadny dišputát ;)
Tak spolu s mojou riasou... a jej deťmi... a detnými deťmi... skrátka celý obrastený riasami budem putovať ďalej dolu prúdom... stále a stále, ďalej a ďalej... až do Bratislavy.

A tu, na plytčine pri jednej zákrute, akurát pod hradom Devín, ma jedna roztopašná vlnka vyhodí na breh. Už neputujem ďalej, ležím na brehu a dívam sa. Obdivujem svet nad vodou. Je to niečo celkom iné. Je tu vetrík, a poletuje tu piesok a prach, a kúsky polámaných listov... Vetrík ma rýchlo osušil, takže už nemám taký lesklý povrch ako pod vodou. A tiež riasy, ktoré na mne rástli akosi schnú. Ale nejako zvlášť mi to neprekáža. Učím sa nové veci, spoznávam nový svet.
Práve prebehol okolo pes. Odbehol. O chvíľu sa vrátil, a začal ma oňuchávať. Hehe :D šteklí to! Má vlhký ňufák a musím sa smiať svojim tichým nenápadným kamenným smiechom, ako ma ním šteklí na povrchu. Dokonca ma oblizol! :D Je to celkom nový zážitok, i keď mi tá vlhkosť psieho jazyka pripomína moju rodnú dunajskú vodu. ... A teraz... jej, čo to robí? Som celý mokrý. Ale nie je to studená voda, ako v rieke, naopak, tá mokrosť je veľmi teplá a vychádza z toho psa. :-o
No, pes konečne odišiel. A ja už zase v pokoji premýšľam o tom, čo som práve zažil. A zase pomaly schnem na slniečku.

Slnko zapadá, vzduch chladne. Je to zvláštne, vo vode bola stále rovnaká teplota, tu sa to stále mení. Keď na mňa svieti slnko, som celkom rozpálený, keď zafúka vietor, hneď som chladnejší. A v noci je tu zima ako... skoro ako na dne. Ale nesťažujem sa, kameňom zima nevadí, môže pokojne aj mrznúť. Pokiaľ mi voda zatečená v škárach nezačne trhať telo, som v pohode.

Takto idú dni, jeden za druhým... stále a stále. Pozorujem svet, pozorujem zmenu počasia, pozorujem psov, holubov, ľudí a iné zvieratá. Rozprávam sa s rastlinkou, čo začala klíčiť v neďalekej štrbine. A dni ubiehajú.

Jedného dňa sa pri mne pristavil akýsi chlapec. Vzal ma do ruky, chvíľu ma hladil v prstoch, a potom, keď sa mamka nedívala, šup! so mnou do vrecka.
Je tu teplo, a mäkko. Vo vrecku ma pohadzuje sem a tam, keď chlapec chodí. Niečo také som ešte nezažil. Je tu tma, nič nevidím, ale je to zvláštne. Ten pohyb mi pripomína pohyb vĺn v mojej rodnej rieke. Nechám sa ukolísať a postupne zaspávam... Keď sa zobudím, ešte stále som vo vrecku. Je tu tma, ale už nie tak teplo, a vôbec sa to tu nehýbe. Po chvíli ma oslovil zatvárací špendlík, v tej tme som si ho skôr nevšimol. Vraj si chlapec len vyzliekol nohavice a šiel spať.
V noci, keď deti spia, môžu veci všeličo vystrájať, a tak sme spolu so špendlíkom plánovali, čo budeme robiť. Ale nevedeli sme sa dohodnúť, on chcel stále niekoho pichať a ja som skôr mal chuť preskúmať svoj nový domov. Nakoniec som sa len vykotúľal z vrecka a dopadol na zem. Hm, tá zem je mäkká, a má zaujímavé farby. Zakotúľal som sa pod skriňu a skúmal, čo je tam. Bola tam kopa prachu, jedno zatúlané autíčko, dve veľké omrvinky z chleba a vrchnák od fixky. Som rád, že som sa zoznámil s novými kamarátmi. Celú noc som počúval ich rozprávanie. Tí teda toho zažili, život s chlapcom je naozaj vzrušujúci! Ale ku podivu aj oni so zatajeným dychom počúvali moje rozprávanie. Zdalo sa im to zaujímavé. Vrchnák dokonca povedal, že mi závidí, že poznám svet mimo tento byt. Zvláštne, mne môj život až doteraz pripadal celkom obyčajne.

Strávil som pod stolom veľa času. Ale jedného dňa nás chlapec odtiaľ vytiahol. Teda vytiahol len mňa. (Ostatných vybrala neskôr jeho mama, keď mu upratovala izbu.) Znova si ma poťažkával v dlaniach a prezeral si ma. Nakoniec ma položil na stôl a začal na mňa maľovať fixkami. Bol to zvláštny pocit, ale myslím, že sa mi to páčilo. Bol som odrazu farebný, pomaľovaný... a bol som tomu rád. Potom ma nechal stáť na stole, aby som vyschol. Tu bolo teda vecí! Ani som sa nestihol so všetkými poriadne zoznámiť. A všetci obdivovali moje farby!
Na druhý deň ma chlapec zabalil do papiera, takže niekoľko dní som strávil v tme a osamote. Najskôr som bol vzrušený, čo zaujímavé ma zas čaká, ale po niekoľkých hodinách som posmutnel. Bál som sa, že takto - osamote a v tme strávim celý zvyšok môjho kamenného života. A práve teraz, keď som taký pekný!
Ale nebojte sa, nemalo to byť navždy. Po niekoľkých dňoch ma vybalila nejaká stará žena. Bola priam nadšená. No, celkom nechápem z čoho, ale som rád, že niekto prejavuje toľké nadšenie zo mňa. Hovorila niečo ako "To je krása! To si urobil sám? Pre mňa? Môj najmilší vnúčik..." a podobné veci. Položila si ma na nočný stolík. A tam stojím do dnes. Poznám už starú lampu, aj obal na okuliare, a tiež samotné okuliare, ktoré k nám chodia iba spať. Už viem naspamäť všetky príbehy starého pohára s vodou, do ktorého chodí spávať umelý chrup, a je mi ľúto, že ja si nemôžem ani na chvíľku nohy omočiť - trošku mi je clivo za mladými rokmi. Každý večer počúvame babkino chrápanie, a každé ráno vždy znova hľadá pod posteľou svoje papuče... Len sem tam nás príde navštíviť mucha cez okno, alebo na nás dočahuje nezbedný lúč mesiaca v splne. No čo, musím byť vďačný aj za tieto maličkosti. Veď som prežil bohatý život, plný zážitkov, akých sa bežnému kameňu nedostane. A ktovie? Možno príde deň, že sa zas niečo zmení...