Kočka
Na ulici mesta bolo odrazu vídať malé mača. Bolo vychudnuté, vypĺznuté, škaredé... ba ani farbu kožúška nemalo veľmi lákavú, bolo tmavosivé s nepravidelnými hnedastými fľakmi. Na svet sa dívalo prižmúrenými očami.
Ráno sa prikradlo k dverám pani Pryskirníkovej a čakalo, či odtiaľ vyjde vľúdna tvár, ktorá by ho počastovala miskou mlieka, alebo pohladením. Nakoniec sa dvere otvorili, no dobrého slova, ani potravy sa mačaťu nedostalo. Namiesto toho sa mu ušiel kopanec. Mača zamraučalo a ukrylo sa v kroví. Len odtiaľ na neprajnú ženu blýskalo svojimi iskrivými očami. Pani Pryskirníková šla ďalej, asi na trh. No ďaleko sa nedostala, na domových schodoch sa potkla a spadla tak nešťastne, že si zlomila nohu.
Na druhý deň mačiatko hľadalo pri iných dverách. Aj tu sa mu ušlo len zlých slov a odháňania. Mača len zaprskalo, a utieklo. Domáci sa potom vrátil k tanieru polievky o ktorú sa odmietol podeliť. No veľa si z nej neužil, bola priveľmi horúca a on si spálil jazyk tak, že týždeň necítil chuť žiadneho jedla.
V ďalších dňoch mača pochodilo podobne. Tu ho vyhnali metlou (ktorá na druhý deň bez zjavného dôvodu uletela a cestou rozbila dve okná), tam naňho nakričali (do týždňa ten človek prišiel nešťastnou náhodou o sluch), inde na neho ktosi vylial hrniec vody (na druhý deň vylovil zo studne mŕtvu myš)... skrátka, každý deň iný človek tohto malého mesta daroval mačiatku len svoj hnev, kopance, nadávky a odháňanie. A zvláštne je, že každému z nich sa stalo, čo i len malé, nešťastie.
Ľudia si to však neuvedomovali. Nevedeli, že to mača, ktoré odháňajú nie je len také obyčajné mačiatko... A tiež nevedeli, že ak by sa nazbieralo 30 podobných dní – 30 odmietnutí – 30 ľudí, ktorí sa k mačiatku zachovajú zle, ich mesto by stihla krutá "nehoda", ktorá by zmietla všetky domy z povrchu zemského.
Ten deň sa už blížil, včera ktosi mačiatku ublížil 29. raz. Nadišiel posledný deň skúšky. Je takmer isté, že zajtrajší deň mestečko neprežije...
Mača sa prikradlo na prach posledného domu. Bolo ešte viac vychudnuté, ešte viac vypĺznuté, a ešte odpudivejšie pôsobilo. Trasúce od zimy sa pritúlilo k utierke na topánky, schúlilo sa do klbka a čakalo. Dnes posledný krát, dnes sa mal naplniť osud mačiatka, i tohto mesta.
Čakalo oddane, nedúfajúc v milé prijatie... keď sa dvere otvorili. Staršia pani, ktorá z nich vyšla sa chvíľu udivene dívala na to zúbožené stvorenie, potom sa mu jemne prihovorila... hovorila potichu, s láskou v hlase. Pomaly sa zohla, a opatrne mačiatko pohladila. Neutekalo. Vlastne sa ani nepohlo. Žena sa vrátila do bytu a priniesla misku mlieka (večer vydrží o hlade).
Mača sa vďačne napilo a odkradlo sa do krovia.
Na druhý deň tu bolo mača zas. A znovu sa mu dostalo milého prijatia. Aj na tretí deň, štvrtý, piaty... Každý deň sa títo dvaja stretávali, a každý deň dostalo mačiatko niečo jesť, milé slovo i pohladenie. Každý deň stará pani pripravila pre mačiatko niečo dobré, aj keď sama veľa nemala. Každý deň mačiatko čakalo zradu, no tá neprichádzala.
Takto to išlo celý rok.
Až vtedy, keď v kalendári svietil ten istý dátum, ako v deň, keď sem mačiatko prišlo prvýkrát bolo niečo inak. Stará pani otvorila dvere ako každý deň, aby nakŕmila mačiatko a potešila sa s ním. Vlastne medzičasom z neho vyrástol krásny zdravý dospelý kocúr. Ale kocúrik dnes neprišiel, namiesto neho našla pani pred dverami zlatú brošňu v tvare mačky. V obchode s klenotmi by sa dala vymeniť sa veľa peňazí – toľko, že by jej vystačili na pohodlné živobytie do konca života. Azda ju tu náhodou stratil majetný človek, čo prechádzal popred jej prah. No babka bola presvedčená, že sa jej chcel odmeniť jej kocúrik. Nikdy tú brošňu nepredala, radšej ďalej znášala chudobu, ale nechala si ju ako pamiatku na svojho kocúrika.
Odvtedy sa jej vždy dobre darilo, mala priam neuveriteľné šťastie vo chvíľach, kedy to nikto nečakal. A mesto tiež nebolo zničené, zachránila ho nezištná láska starej ženy k mačke, ktorá sa (zdanlivo) nijako nemohla odmeniť.
