Drachma z mrzimoru

Rozhodla som sa usporiadať večierok pri príležitosti menín našej zakladateľky. Tu v Čechách ju poznáte skôr pod menom Helga z Mrzimoru, alebo prípadne Helga Hufflepuff. Ale na Slovensku je známa ako Brigita Bifľomorová, a keďže v nedeľu 7. októbra sa v kalendári (aspoň teda v slovenskom) objavilo meno Brigita, rozhodla som sa pri tejto príležitosti pripraviť pre svojich kolejních spolužiakov menšie pohostenie. No, menšie, iste si viete predstaviť, koľko porcií sa tak dá pripraviť z nohy vtáka Noha.
Nuž, najprv som sa postarala, aby bolo vôbec koho hostiť. Rozvešala som na nástenku vo fakultnej miestnosti pozvánky (pravdaže pozvaní boli všetci mrzimorskí, však mäska na nohe Noha je dosť), a vybrala som sa na nákup. Celý deň som strávila prípravou hostiny. Ešteže mi pomohli Abigale a Dies, ktoré tiež chodia na domácí kouzlení. Abigale je už druháčka, takže kúzlo Flamare sme zverili radšej jej. Iné dievčatá zatiaľ chystali výzdobu kolejní miestnosti, a Ota s Nicholasom pomocou kúzla vešali vybuchujúce iskričky pod plafónom a okolo Brigitinej (Helginej) sochy.

Spočiatku sa nám darilo veľmi dobre. Po pridaní netresku strešného mäso začalo krásne zelenať. A zelená farba bola čoraz intenzívnejšia. ... a intenzívnejšia... a po pol hodine bolo mäso ešte stále veľmi zelené. Asi sme pridali priveľa netresku, zhodli sme sa všetky tri (ostatné možnosti sme si skrátka odmietli pripustiť). Varili sme ho teda ešte dalších 30 minút (pričom sme stále striedavo nakúkali do maxi-kotlíka, či už mäso nemení farbu. Lenže mäso bolo stále zelené! Akurát za tú hodinu natoľko zmäklo, že sa v kotlíku začalo rozpadávať. Čo sa dá robiť, dlhšie ho variť nemôžme, tak sme ho z kotlíka vybrali. Tie najrozmočenejšie kúsky ostali aj naďalej nazelenalé, ale väčšia časť takmer okamžite zmenila farbu na pomerne príjemnú červenohnedú, presne, ako to bolo v návode. (Tak sme predsa len zle prečítali recept, ono to mäso malo zmeniť farbu až po vybratí z kotlíka!)
Rýchlo, keďže sme už meškali, sme sa pustili do prípravy neviditeľnej omáčky. Bradavické zemiačiky sa už smažili vo vedľajšom kotlíku. Odhliadnuc od toho, že Dies trošku oškvŕkli vlasy, a že sa mi podarilo polovičku Lambtonského červa vysypať vedľa, sa nám omáčka vydarila. Akurát nebola tak celkom neviditeľná (dostalo sa do nej málo červa), takže celý pokrm mal veľmi zvláštnu farbu.

Keď sme výsledok svojho snaženia hrdo priniesli do kolejní miestnosti, najskôr sme zožali veľký potlesk (všetci už boli veľmi hladní, tak ich prirodzene potešilo, že sa konečne nesie jedlo), ale keď sa mali pustiť do jedenia, začali sa akosi ošívať. Viacerí uprednostnili bertíkove fazuľky, alebo skromnú zásobu tekvicových koláčikov, čo priniesla Jackie z Prasiniek. Len Nicholas a Herwen sa poslušne vŕtali vidličkou vo svojom tanieri. No ako večer postupoval, hlad útočil čoraz mocnejšie, až prinútil prvých odvážlivcov naše dielo opatrne ochutnať. Tí s pevnejším žalúdkom, alebo slabším zrakom sa už o malú chvíľku zalizovali. Po nich to opatrne skúsili ďalší.. a nakoniec večera zachutila takmer všetkým. Len Thom bol stále nespokojný a chcel aby sme mu dali aspoň nejaké fazuľky za to, že je ochotný z nášho diela ochutnať. Nič nedostal, jeho porciu som radšej odniesla pani Norrisovej. Aj tá sa zalizovala, ale potajomky, aby sme si náhodou nemysleli, že sme jej ulahodili ;)

Takže nakoniec hostina dopadla veľmi dobre, a ja som si chcela s úľavou napísať domácu úlohu, ale keď som sa už chystala odísť do spálne, zastavil ma hlas nášho kolejního: "A to si jako myslíte, že ten bordel bude po vás uklízet kdo?" alebo niečo podobné, už si to presne nepamätám. Každopádne som sa vrátila do komory a keďže dievčatá sa vyparili už skôr, sama som sa pustila do umývania špinavého riadu. Najskôr som podľa vášho návodu naukladala všetky kotlíky (boli 3) na kopu. Na ne som uložila taniere, poháre, príbory a všetko, čo som našla. Uchopila som svoje čarovné špáradlo medzi palec a prostredník, zadívala som sa na kopu s patričným odporom (táto časť teda vôbec nebola ťažká), a skúsila som ledabolo mávnuť: "Lordo Lavar!" Riad mierne poskočil, ale inak sa nestalo vôbec nič, všetko ostalo také isté špinavé ako pred tým. Chcela som to skúsiť ešte raz, ale odrazu sa v kolejní místnosti objavil  domáci škriatok, ktorý sem prišiel upratovať. Najskôr sa zľakol, keď ma uvidel, pretože domáci škriatkovia majú pracovať tak, aby ich nikto nevidel. Ale potom schytil môj špinavý riad a už sa aj s ním poberal preč. Puk! A už ho nebolo.  Vzdychla som si, a pobrala sa spať. Čistiace kúzlo budem musieť cvičiť niekedy inokedy.